ximera

Stala na kraji mola.
Molo bolo vysunute nezvycajne daleko do mora.
Naostatok, nebolo tvorene ako molo.

Toto molo bolo tvorene ako priehrada pre lode, ktore by sa tadialto chceli vybrat. Vedla neho sa totiz rozprestieral ohromny koralovy utes, ktory by nie len prerazil dno ktorejkolvek lode, ale jeho poskodenie by tiez bolo velkou ekologickou katastrofou.

Ona tam teraz stala a hladela do tmy.

Sadla si na okraj a ponorila do vody nohy. Bola studena, ale neprekazalo jej to.
Hladela na odraz plneho mesiaca nedaleko jej noh a ponarala sa do vlastnych myslienok.
A jej telo sa ponaralo do tmavej vody.

Pokojne vydychla, klesla hlbsie a zatvorila oci. Tak ci tak tu nic nevidela.

Nevedela, ci sniva alebo umiera, no pred jej ocami jej v zlomku sekundy prebehol cely zivot.
Zachvela sa od strachu.
Nebol to totiz jej vlastny zivot.

V dalsich zlomkoch tej istej sekundy jej pred ocami prebehlo este nespocet dalsich zivotov.
Odrazu si uvedomila kolko radosti je na svete.
Na svete, ktory sa prave snazila tak tvrdohlavo opustit.
A zachcelo sa jej vratit.

V tom istom okamihu vosiel do majaku na nedalekom kopci chlapec.
Jeho otec tam robil uz dlhe roky a on sa kazdy vecer prisiel pozriet, ako otec zapali svetlo velkeho majaku, ktore potom pretina vzduch a kruzi dookola.

Cim viac sa snazila, tym viac padala hlbsie a hlbsie, az sa jej zdalo, ze jej uz uplne zmrzlo telo a nedokaze sa ani len pohnut. A tak len klesala hlbsie a hlbsie ku dnu.

Chlapcov otec zazal svetlo na majaku.
Chlapec sa pozeral ako sa svetlo zacina tocit okolo majaku a mieri v jednom suvislom pase do nekonecna.
A zazdalo sa mu, ze v nekonecne konecneho oceanu zazrel dievca, ktore bolo cele z ladu.
Pozrel sa ta este raz, ale uz nic nevidel.

Pozrela sa k oblohe a uvedomila si, ze vidi vsetku krasu sveta.
Odtialto, z tmaveho dna mora, kde je vsetko tiche a ladove a pohyb takmer uplne ustava.
Nad hlavou sa jej prehnala svetelna ciara z nedalekeho majaku.

A do tmy ludskych osudov prenikol luc nadeje.