ximera

Vsade, kde ste sa pozreli, ste videli len bielu.
Biele strechy.
Biele dazdniky ludi chodiacich popri vas.
Biele konare stromov, praskajuce pod vahou tohorocneho mokreho snehu.

Zhodou okolnosti bola biela aj ciapka maleho Vladimira, ktora pokojne visela na operadle jeho skolskej stolicky.
Bola hodina dejepisu. Vladimir sa na tu dnesnu hodinu nezvycajne tesil. Preberali jeho oblubenu temu. Bachov absolutizmus...

Len jedno poschodie pod nim sa rychlym krokom priblizoval k toaletam muz.
Bol v strednych rokoch a z prenikavo spotenych dlani mu este aj v takejto zime padali kvapky potu.
Bol velmi nervozny.
Dnes ho uz od rana prenasledoval neviditelny Bloody Bull.
Pan ho ale nemohol vidiet. A predsa bol nervozny.

O desat minut k tabuli pricupkal Vladimir. Prednasal referat s takou naruzlivostou, ze doslova donutil pocuvat vsetkych jeho spoluziakov.
Na konci referatu stala posledna veta. Vladimir prednasal: "... a tesne pred smrtou Bach povedal: ’Zo vsetkych zvierat sa najviac bojim...


Nedopovedal.

Dlazkou pod nohami mu zatriaslo a vzapati sa cela aj s nim prepadla do zdanlivo nekonecnej hlbky.
Bloody Bull bol v tej chvili presne pod nim a po milisekundach pozoroval ako sa potiacemu panovi postupne stracaju casti tela a vzapati sa odcitaju v menej foremnej podobe na stenach zatial este stojacej miestnosti.

Ked sa uz zberal prec, padol mu k noham maly chlapec.
Bloody Bull sledoval ako chlapcovi z tváre mizne najprv prekvapenie, potom strach a napokon tvár.
Vyhasnute oci mu vysusil ohen a napokon holu lebku rozkuskovala tlakova vlna.
Vlna po bombe, ktoru par sekund dozadu odpalil potiaci sa pan.


Cas prestal existovat a chlapec sa odcitol priamo pred tvarou Bloody Bulla.
Uz sa nebal ani nebol prekvapeny. Vsetko pochopil.
Videl svoj pohreb aj pohreb svojich rodicov a surodencov.

V ten den bola odpalena prva jadrova hlavica, ktora bola desat krat mensia a dva krat taka niciva ako Little Boy, ktory padol na Hiroshimu.


Ked chlapec zatvoril oci a kracal prec, Bloody Bull sa ho opytal: "Ako skoncila ta posledna veta?"
Vladimir neodpovedal. Podal mu to jedine, co zvysilo z jeho referatu. Bola to posledna veta, ktoru nedokoncil.
Znela...
Zo vsetkych zvierat sa najviac bojim ludi.